Fórum

Stále častejšie sa hovorí o termovízii a nočnom videní v poľovníctve. Na jednej strane sú to skvelé pomôcky – uľahčujú sledovanie zveri, zvyšujú bezpečnosť a pomáhajú presnejšie odhadnúť situáciu v tme. Na druhej strane sa začína objavovať pocit, že to už prestáva byť „poľovníctvo“ v klasickom zmysle a viac sa to blíži k videohrám. Problém nie je v technike samotnej, ale v tom, ako sa používa. Kto vie správne posúdiť etiku, bezpečnosť a dopad na zver, dokáže s týmito prístrojmi urobiť veľa dobra. Ale keď sa to začne brať len ako „ľahký lov v noci“, môže to pre zver aj pre samotnú reputáciu poľovníctva dopadnúť zle. Podľa mňa je to skvelý nástroj, ale mal by zostať v rukách zodpovedných ľudí, nie ako módna hračka pre každého, kto chce rýchlo „skontrolovať revír po tme“.

Má zmysel kupovať lacnejšiu poľovnícku pušku alebo či je lepšie radšej siahnuť po drahšej značke? Pravda je taká, že tie lacné zbrane nie sú nutne katastrofa, ale treba vedieť, do čoho ideš. Niektoré sú úplne spoľahlivé, iné dokážu pekne potrápiť – presnosť nie je vždy stopercentná, opakovanie či spúšť niekedy „nedrží krok“ s tým, na čo si zvyknutý. Najväčší problém je, že často sa poľovník rozhodne len podľa ceny a potom príde sklamanie, keď zbraň v revíri nefunguje tak, ako mala. Na druhej strane, nie každý potrebuje super high-end model – pre bežný lov v revíri môže lacnejšia a dobre vybraná puška úplne stačiť. Podľa mňa je kľúčové dobre si zbraň vyskúšať, overiť jej presnosť a spoľahlivosť a hlavne vedieť, že nie všetko drahé je automaticky lepšie a nie všetko lacné automaticky zlé.

Stále sa rieši, či sa má v EÚ ešte viac obmedziť olovené strelivo. Na papieri to znie pekne, ale v praxi to vôbec také jednoduché nie je. Bezolovnaté náboje síce máme, ale zatiaľ nie sú žiadna výhra. Niekde lietajú presne, inde nie, ranivosť je pri niektorých kalibroch slabšia a staršie flinty s nimi často ani poriadne nefungujú. Ďalší problém je cena. Už teraz je bezolovo drahšie, a keď sa to raz zakáže úplne, strelivo pôjde ešte viac hore. Niektorí možno zistia, že ich zbraň s novými nábojmi nespolupracuje a bude treba kupovať ďalšiu. To už nie je „malá zmena“, to je dosť veľká rana pre peňaženku. Ak sa má olovo obmedzovať, malo by to ísť ruka v ruke s tým, že existuje rovnako spoľahlivá a cenovo normálna náhrada. Lebo zatiaľ to tak nevyzerá.

Čoraz viac počúvam, že poľovníctvo má prejsť do digitálnej éry – aplikácie, GPS monitoring, online evidencia. Na papieri to znie moderne, ale prax je úplne inde. Mnohí, čo o tom rozhodujú, nemajú predstavu, že v revíroch často nie je signál a poľovník má pri nočnom love úplne iné priority než klikať do mobilu. Najväčší problém je, že sa to celé zavádza zhora bez toho, aby sa reálne riešilo, či je to v teréne použiteľné. Výsledok? Viac povinností, viac rizika pokút a prakticky žiadne výhody. Namiesto toho, aby elektronizácia pomáhala, robí z poľovníctva čoraz väčšiu byrokraciu. Ak má mať digitalizácia zmysel, musí vychádzať z reality v revíroch, nie z predstáv ľudí, ktorí v lese trávia pár hodín do roka.

Čím viac sa človek zaoberá poľovníctvom, tým viac má pocit, že naša legislatíva uviazla v minulom storočí. Mnohé zákony a vyhlášky sa len kozmeticky menia, ale ich podstata je stále rovnaká – nezodpovedajú dnešnej realite v prírode ani spôsobu hospodárenia. Pravidlá pre plánovanie lovu, hodnotenie revírov, prideľovanie výnimiek či evidenciu úlovkov sú často nastavené tak, že brzdia prax. Systém je byrokratický, pomalý a málo pružný. Rozhodnutia sa robia od stola, nie podľa reálnych údajov z terénu. Poľovníctvo sa pritom za posledné desaťročia výrazne zmenilo – zver má iné správanie, migruje, mení biotopy, a technika aj metódy lovu sú úplne inde než kedysi. Napriek tomu stále fungujeme podľa rovnakých papierov ako pred dvadsiatimi rokmi. Ak sa má poľovníctvo posunúť dopredu, potrebujeme moderný, odborný a flexibilný zákon, ktorý bude vychádzať z reálnych dát, nie z tabuliek a formulárov.

Premnožená zver a realita v teréne Čoraz viac sa hovorí o tom, že zver je premnožená. Vidíme to všetci – škody na poliach, rozrývané lúky, nehody na cestách. No keď sa spomenie regulácia, hneď sa ozvú hlasy, že poľovníci chcú len viac loviť. Problém je, že o stave zveri rozhodujú ľudia, ktorí v teréne vôbec nechodia. Poľovníci majú reálny prehľad, ale ich skúsenosti sa do plánovania dostávajú len minimálne. Aktuálny plán lovu je zastaraný a už roky neodráža skutočný počet zveri v revíroch. V niektorých oblastiach je zver premnožená, inde jej je málo, no systém to nereflektuje. Zver do krajiny patrí, ale musí byť v rovnováhe s prostredím. Kým sa bude rozhodovať „od stola“ podľa starých tabuliek, škody aj konflikty budú len pribúdať. Ako to vnímate vy? Nemal by sa plán lovu konečne prispôsobiť realite v teréne?

Lesníci a ochranári – kto má pravdu? Neviem ako vy, ale mám pocit, že ochranári nám už úplne neveria, že vieme, čo robíme v lese. Vraj treba všetko nechať „na prírodu“, nezasahovať, neťať, neodvážať. Lenže realita je inde – sucho, lykožrút, polomy a zarastajúce rúbaniská. Ak sa nebude zasahovať, lesy nám jednoducho zhnijú pod rukami. My, čo v lese robíme roky, vieme, že zdravý les potrebuje človeka – rozumné hospodárenie, selektívnu ťažbu, výsadbu nových stromov. Nie bezhlavé rúbanie, ale ani „nechajme všetko tak“ nefunguje. Keď sa zasahovať nesmie, hmyz sa rozšíri a o pár rokov máme namiesto hory len suché pahýle. Rozumiem, že ochranári chcú zachovať biodiverzitu. Ale v praxi to často vyzerá tak, že rozhoduje úradník od stola, čo nikdy nestál v kalamite po kolená v blate. A potom sa čudujeme, že nám miznú celé lesné porasty.

Novela zákona o ochrane prírody – čo to prinesie? Ahojte, v médiách sa rieši novela zákona o ochrane prírody. Ochranári tvrdia, že by mohla oslabiť ochranu národných parkov a uľahčiť zásahy do populácií chránených druhov. Hlavné zmeny podľa kritikov: viac rozhodovacích právomocí pre vlastníkov a správcov (napr. štátne lesy), rýchlejšie povoľovanie zásahov aj v chránených územiach, menej kompetencií pre Štátnu ochranu prírody. Z nášho poľovníckeho pohľadu: manažment zveri sa nedá robiť „od stola“. Mnohé populácie chránených druhov sú premnožené (medveď, vlk) a spôsobujú škody. Žiadosti o zásah dnes trvajú mesiace, kým škody rastú. Kľúčová otázka nie je „či chrániť“, ale „ako chrániť“. Príroda potrebuje rovnováhu – ochranu biodiverzity, ale aj možnosť zásahu, keď je to nutné. Čo si o tom myslíte vy? Kto by mal mať posledné slovo pri rozhodovaní v chránených územiach – ochrana prírody alebo správcovia územia? Vaše názory mi dajte vedieť v komentároch.